Kto máš nohy — utekaj
Prepáč, zajačik malý!
Vraj si bol už i tak príliš starý,
preto zastavať role ti dali;
vymenili oráčinu za plechové haly.
Kričal si aby prestali?
Oni neprestanú!
Turáka aj na kožu
vytetovať si dajú.
Mamon je radcom ich,
letia do oblačných pých;
vedia už dávno dopredu,
kde bude stáť fetiš a komu.
Prvý ranný lúč slnka
je už ako tá plachá srnka,
ktorá svoje bojazlivé krôčky
do dlažby blatom hladí
v Úletovom stromoradí.
Naša malá dedina
industriálny mesta kraj
pripomínať nám
tu začína!
Poberte sa, zvierence i s vtáčikmi,
radšej od nás rýchlo v diaľ! —
Zmar s prírodou
je už opodiaľ.
Ale ponajprv:
Hej! – Áno, — Vy, pán spisovateľ,
jachajte si k nim rýchlo po odmenu!
Máte ju natretú na farbu peknú,
sladkočervenú. —
Na takú ste boli doma zvyklí,
kým iní museli okopávať
po poliach okolo dediny
družstevné cvikly.
Chotáre nám tu už aj
najvyšší vládnici skúpili:
drobizg na nich neratujú!
Kde rozum podeli tí,
ktorí na chválu im volajú?
Hlavy im vypratal
stavebný príval! —
Odišiel pokoj, čo ešte
nedávno tu býval.
Pre hŕstku nenásytných
k opachám naveky prizerať budeme!
Potomkom svojim polia obsiate
betónom odkážeme.
