Tiene moci
Systém padá! To je zrada!
...
Roky tu kradli tí komunisti!
Ale, veď štátom sa nieslo ľudové heslo:
,,Kto nekradne, rodinu si okráda!"
Potom nastalo akési ticho;
ak sa aj ktosi rozhodol kričať,
nová honorácia začala
po ňom naduto syčať.
Dnes každý už iba šomre
na každý problém;
tým sa to u nás končí, —
a panstvo sa veselo točí.
Sú radšej ticho,
v pozore temer;
ak ich je kdesi treba,
nepomôže ani hever.
Nevzoprú sa nič,
radšej lížu im päty:
toľko protivenstiev
nevidel by len slepý!
Mihom sa prezliecť vedia,
preto si v teple sedia;
nikomu nevadí,
ak dobu zaspali.
Vrchnosť a západlokál tu nemali nič,
odrazu pomaly všetko im patrí:
naši zbohatlíci a politikári
by už predali i vlastnej materi riť!
Nič nesmie v ich ceste stáť,
v ich smere pomôže i štát:
dnes zas na zlej strane
chleba sa láme.
Jedni už len tú farbu
majú dnes červenú:
ohúria hlúplych,
nemusia zelenú.
Robia si tu, čo chcú,
berú kde sú:
kde dosiaľ neboli
zajtra to zabolí.
Čo včera vôbec nešlo,
to sa dnes poľahky dá:
podlo obchádzajú
vlastné pravidlá.
S kým idú v karty,
ten ku nim patrí;
s chudákom nehrajú,
za stôl si nesadnú.
Svetu dali vetu:
,,Kradnúť len my môžeme tu!"
Ako štátnu prioritu
schválili si imunitu.
Páni sú to dnes veľkí,
netreba im už oberky!
Keď vás raz uvaria,
aj si vás zjedia. —
Schovaní za kvetmi
po všetkom sliedia:
čo nie je dnes nikoho,
to zajtra potichu zdedia.
Kam sme to došli?
Kam sme sa to dostali?
Zrkadlo radšej rozbili,
keď sa v ňom zbadali?!
Hrajú sa na spásu,
robia sa, že majú vieru.
Na všetko hľadajú záplatu:
nám dajú z koláča dieru!
Systém padá! — to je zrada!
...roky nám tu kradli tí komunisti! —
Ale, veď štátom sa nieslo ľudové heslo:
Kto nekradne, rodinu si okráda!
Odrazu nastalo akosi ticho; —
a ak sa ktosi rozhodol kričať,
nová honorácia začala
po ňom naduto syčať.
Každý tu iba šomre
na každý problém;
tým sa to u nás končí —
a panstvo sa veselo točí.
Všetci sú radšej ticho,
v pozore temer;
ak príde na lámanie chleba
nepomôže na nich ani hever!
Nevzoprú sa nič,
radšej lížu im päty:
toľko protivenstiev
nevidel by snáď iba slepý.
Mihom sa prezliecť vedia,
preto si v teple sedia:
nikomu nevadí,
ak dobu zaspali.
Panstvo a západlokál tu nemali nič,
odrazu pomaly všetko im patrí:
naši zazobanci a politikári by zapredali
i vlastnej materi riť! —
Nesmie im nič v ceste stáť:
v ich smere pomôže i štát;
dnes zas na zlej strane
chleba sa láme. —
Jedni už len tú farbu
majú dnes červenú:
ohúria hlúplych,
nemusia zelenú.
Robia si tu, čo chcú,
berú kde sú:
kde dosiaľ neboli
zajtra to zabolí.
Čo včera vôbec nešlo,
to sa dnes poľachky dá:
podlo obchádzajú
vlastné pravidlá. —
S kým idú v karty,
ten ku nim patrí:
s chudákom nehrajú,
za stôl si nesadnú.
Svetu dali vetu:
Kradnúť len my môžeme tu! —
ako štátnu prioritu
schválili si imunitu.
Páni sú to dnes veľkí,
netreba im už oberky:
keď vás raz uvaria,
aj si vás zjedia; —
schovaní za kvetmi
po všetkom sliedia.
Čo nie je dnes nikoho,
to zajtra potichu zdedia.
Kam sme to došli?
Kam sme sa to dostali?
Zrkadlo radšej rozbili,
keď sa v ňom zbadali?!
Hrajú sa tu na spásu,
robia sa, že majú vieru: —
na všetko hľadajú záplatu;
budeme mať z koláča dieru!
