Zmohol ma akýsi divný sen:
po tvári hladí ma biela víla,
jemne sa dotýka mojich rúk,
závojom svojim ma očarila.
Aha – tamto chlapček na dvore šantí,
a maminka si ho s láskou objíma;
chlapča zakrátko v muža vyrastie:
tu náhle jeho púť končí a večnosť začína.
Neplačte za mnou, drahí moji,
mňa tu nič nebolí,
aj bezo mňa slniečko
zajtra nad vami vychodí.
Pomnoho ráz vychodí,
a pomnoho ráz zájde,
jedného dňa si zas
duša dušu nájde.
Jožkovi Gajarskému, trom zblúdilým sokolíkom a všetkým tým, ktorým dedinské zvony priskoro bili.
