Ket dali Štúrofci temu trnafčinovi po krkovi

Sedzí Ludevít na prestole,
nat trmafčinu bohumilú dumá...
Ftem odrázu spot fúza Miloslav zahuhle:
,,Braťja, tá je prisámbohu šumná! —
Tóno vskutku dobre vibrau,
leťja pod Tatrou dlhé roki chíri.
Aj zo slovkárom sa hodňe piplau, —
ňedajte jej zhinúť, moji milí!"

Horislavovi, temu jaksik proci srsci dicki bola.
Vína nalál a husacini dal na pomascení hubi;
oroduval za prostredné nárečí aj ze stola:
po troch halbákoch sa skoro šeckím lúbí. —
Janofci šak Horislavové navádzání odmítajú:
,,Jak ňejakí liptovskí bača viprávať? —
veť to ňebuďe národu na žjadnu slávu!"
Mišo, ten vichicil sa ím to hnet vitakávat. —
Zatým dzesi, dosi zrázu z kúta zhučí:
,,Vás kdosi čapiu? — lepšja jak — to,
oňje — tudom, ňemtudom!" —
To ot masného stola najskór zhúkól nasrdzení Vilo.
,,Od nás zas súhlas!" — zrúkol Samov trojhlas rad-radom.
,,Trnafčaňe si tu už dosťi poviprávali pospisovno,
ťeraz na raďe prostredná slovenčina zas buďe!"
— Ludevít súd obecenstvu veleváženému vijaví —
,,a keť Boh dá, a volajaká motika vistrelí,
aj víchodňjar si raz na svojú nuotu duojďe." —
Nervózní z takéj novéj zvesci si na klepáči,
— ftéj, národu ozaj preveledóležitéj chvíle,
do taktu Studénku viklepávat zadúmaní Janko ráčí;
ftem zapeklitém mžiku nikemu nebolo to milé.

Naši drahí rodomili teho téj památnéj noci dosci popili;
— snát sa na ních nebude nigdo zato neská jeduvat.
Kerí drímali, tím kerísik trízlivejší aj ruku hore dvihli:
taktok, proci našéj miluvanéj materčine,
dávalo sa ftedi hlasuvat!

Jak slnéčká na hnojišči šklébili sa šeci z ránkom;
rostancuvaní, — kerísik praj kotrmelce ot radosci robili;
ket tak spakruki prostredné nárečí povíšili rázom,
ludé okolo Trnavi po dlhé roki hrubé slzi ronili.

_ _ _ _ _ _ _ _ _

Nadlho sa nám pod Tatrami slnko zatmlilo,
až v jedno ráno oblohou svoje šťastné lúče rozvilo.
Verím, preslávni národovci, verím, — veľký brate,
že sa mi — tam hore, ani zamak nehneváte.