Zrkadlo dneška :: Rosa Adam

Adam Rosa > Zrkadlo dneška

Systém padá! — to je zrada!

...roky nám tu kradli tí komunisti! —

Ale, veď štátom sa nieslo ľudové heslo:

Kto nekradne, rodinu si okráda!

Odrazu nastalo akosi ticho; —

ak sa ktosi rozhodol kričať,

nová honorácia začala

po ňom naduto syčať. —

Každý tu už iba šomre

na každý problém;

tým sa to u nás končí, —

a panstvo sa veselo točí.

Všetci sú radšej ticho,

v pozore temer;

ak príde na lámanie chleba

nepomôže na nich ani hever. —

Nevzoprú sa nič,

radšej lížu im päty:

toľko protivenstiev

nevidel by len slepý! —

Mihom sa prezliecť vedia,

preto si v teple sedia;

nikomu nevadí,

ak dobu zaspali.

Vrchnosť a západlokál tu nemali nič,

odrazu pomaly všetko im patrí:

naši zazobanci a politikári

by zapredali i vlastnej materi riť! —

Nič nesmie v ich ceste stáť,

v ich smere pomôže i štát:

dnes zas na zlej strane

chleba sa láme. —

Jedni už len tú farbu

majú dnes červenú:

ohúria hlúplych,

nemusia zelenú.

Robia si tu, čo chcú,

berú kde sú:

kde dosiaľ neboli

zajtra to zabolí. —

Čo včera vôbec nešlo,

to sa dnes poľachky dá:

podlo obchádzajú

vlastné pravidlá. —

S kým idú v karty,

ten ku nim patrí;

s chudákom nehrajú,

za stôl si nesadnú. —

Svetu dali vetu:

Kradnúť len my môžeme tu! —

Ako štátnu prioritu

schválili si imunitu. —

Páni sú to dnes veľkí,

netreba im už oberky!

Keď vás raz uvaria,

aj si vás zjedia. —

Schovaní za kvetmi

po všetkom sliedia:

čo nie je dnes nikoho,

to zajtra potichu zdedia.

Kam sme to došli?

Kam sme sa to dostali? —

Zrkadlo radšej rozbili,

keď sa v ňom zbadali?! —

Hrajú sa tu na spásu,

robia sa, že majú vieru.

Na všetko hľadajú záplatu:

dajú nám z koláča dieru!

Systém padá! — to je zrada!

...roky nám tu kradli tí komunisti! —

Ale, veď štátom sa nieslo ľudové heslo:

Kto nekradne, rodinu si okráda!

Odrazu nastalo akosi ticho; —

a ak sa ktosi rozhodol kričať,

nová honorácia začala

po ňom naduto syčať.

Každý tu iba šomre

na každý problém;

tým sa to u nás končí —

a panstvo sa veselo točí.

Všetci sú radšej ticho,

v pozore temer;

ak príde na lámanie chleba

nepomôže na nich ani hever!

Nevzoprú sa nič,

radšej lížu im päty:

toľko protivenstiev

nevidel by snáď iba slepý.

Mihom sa prezliecť vedia,

preto si v teple sedia:

nikomu nevadí,

ak dobu zaspali.

Panstvo a západlokál tu nemali nič,

odrazu pomaly všetko im patrí:

naši zazobanci a politikári by zapredali

i vlastnej materi riť! —

Nesmie im nič v ceste stáť:

v ich smere pomôže i štát;

dnes zas na zlej strane

chleba sa láme. —

Jedni už len tú farbu

majú dnes červenú:

ohúria hlúplych,

nemusia zelenú.

Robia si tu, čo chcú,

berú kde sú:

kde dosiaľ neboli

zajtra to zabolí.

Čo včera vôbec nešlo,

to sa dnes poľachky dá:

podlo obchádzajú

vlastné pravidlá. —

S kým idú v karty,

ten ku nim patrí:

s chudákom nehrajú,

za stôl si nesadnú.

Svetu dali vetu:

Kradnúť len my môžeme tu! —

ako štátnu prioritu

schválili si imunitu.

Páni sú to dnes veľkí,

netreba im už oberky:

keď vás raz uvaria,

aj si vás zjedia; —

schovaní za kvetmi

po všetkom sliedia.

Čo nie je dnes nikoho,

to zajtra potichu zdedia.

Kam sme to došli?

Kam sme sa to dostali?

Zrkadlo radšej rozbili,

keď sa v ňom zbadali?!

Hrajú sa tu na spásu,

robia sa, že majú vieru: —

na všetko hľadajú záplatu;

budeme mať z koláča dieru!