Zahorte slobodou, zore naše!

Slovan Slovana na východe márni,
Judášovými grošmi rozoštvali ich cudzí tmári;
Potomkovia tých, čo kedysi dejiny nám vzali,
Dnes prichádzajú, aby spúšť dokonali.
 
Prosíme mocného Boha Velesa,
Žeby oživil prastromy Hercýnskeho lesa:
Nech nepriateľ sa v ňom navždy stratí,
Neuvidí už viac svoju mati.
 
Utláčali nás už od vekov,
V mene tých, čo viseli im kríže nad driekom:
Hoc vtĺkajú v nás svoje lži už po stáročia dokola,
V Sláve žijeme tu povždy, vo viere v Boha Svaroga.
 
Prosíme mocného Boha Vija,
Žeby zahnal nepriateľa za hranice naše,
Nech oslepí mu zrak a nám prinavráti
Zore jasné.
 
Chop sa víťazného meča, bohatier smelý,
Zastav tú zmarúcu ruku, pachtiacu
Po moci nad svetom celým! —
Utni drápy zločinnému rádu,
Vedenému vládou nenásytných vlkov,
S dávidovým štítom z ľadu!
 
Prosíme mocného Boha Rugevíta,
Žeby tasil svoje nezdolné meče,
Nech v ich smrtnom víre
Pominie sa zhubné plemä.
 
Naše krajiny majú porobené,
Sám musíš odraziť útok na svoje zeme; —

Zeme dávnych predkov našich matiek,
Dávnych predkov našich otcov:
Ubráň ju, nech sa nedostane do
Podlých okov!
 
Prosíme mocného Boha Paroma,
Žeby preťal nebo divokým bleskom,
Nech nepriateľ zhynie strašlivým
Nebeským ohňom.
 
Bojuj a neustúp ani o krok, chrabrý synu,
Bráň svoju vlasť — Slovänov praotčinu! —

Nepriatelia podlí, nech v močiari
Naveky vekov sa hrúžia,
Nech nenájdu nikde domov,
Ani u nikoho pokonania.
 
Prosíme Vás,
Mocní Bohovia naši,
Utnite hlavu čierneho hada; —
Prinavráťte našim rodom slobodu a pokoj,
Nech nám deti, rieky a slnko vstávajú
Do slobodného rána.