Voderady dvoma rady

Medzi blízkymi potokmi
Gidra a Ronava
dedinka leží od pradávna:
Voderady, vystavané dvoma rady.
 
Uprostred rastie gaštan statný, zelený,
povedľa hadia sa cesty,
vinúc sa popri domci, popri poli: —
uberajúc sa spod okien chalúpok v šíry kraj;
zdobené čerešňami, slivkami,
či alejou s vysočiznými topoly.
 
Obďaleč stojí chrám ostarený,
s vežou zavesenou v oblakoch letiacich: —
vo výšave, kam slnečný svit zavše dozrieť nedovolí;
v oblakoch akoby z hrnca kypiacich.
 
S príchodom na svet ľud si do života víta,
v blahých zlomoch bytia mu osudy mení:
naostatok všetkých vyprevádza
k bráne večnosti pripravených.
 
Z druhej strany na chod dejín prizerá sa,
dávna to tunajšia krása:
kaštieľ pyšný, honosný,
kde prebývali tajomní templári;
ten jediný vie, čo dialo
sa pod jeho oknami.

Hrdí sa pred utešeným parkom,
tou pýchou svojou,
za ktorým, ako živé bašty
pnú sa prastaré duby;
s lístím vánkom rozjaganým,
ani vejúce cirády rodnej hrudy.
 
Vejúce na vďaku človeku,
čo po stáročia sa tu moril:
k ránu s túžbou vstával,
zrobený večeru sa klonil.
 
Človeku, ktorý v doline
od nepamäti obývanej,
tvoril minulosť dedinky
rodnej, vysnívanej.