Rozlúčka so psíkom

Radostná bola tá chvíľa,
keď zazrel som to klbko v prútí,
ako sa len nemotorne vrtí, krúti;
akési psíča malé, chlpaté
šibalsky pozeralo sa mi do tváre:
Bol si to ty, Psíček môj!

Letá a zimy leteli,
ako keby vedeli,
že predbehnúť ich chcú aj tí,
ktorí všade chodia poslední:
Život ti ako tátoš ubehol, Psíček môj.

Prežili sme spolu veľa krásnych liet,
prídu mi, ako jeden nádherný sen:
Nešiel som, Psíček môj, bez teba
ani len na výlet.

Vždy si mi bol verným priateľom,
a mal som ťa za to veľmi rád:
Bol si mi, Psíček môj,
ten najvernejší kamarát. —

Svoju lásku a vernosť,
kamarát najmilší môj,
preukázal si mi i pred
svojim odchodom.
Keď som v smútku
k tebe ustarostene pristúpil,
z posledných síl si mi ku nohám
svoju hlávku pritúlil;
do očí sme si v tú chvíľu náhle pozreli,
stretol sa nám pohľad strápený:
Pohľad, Psíček môj,
smútením zmútený. —

Zľahka som si ťa k sebe pritisol,
a rukou hlávku jemne pohládzal;
so zatvorenými očkami
si sa môjmu láskaniu tíško oddával:
S veľkou bolesťou som, Psíček môj,
tie posledné chvíle prežíval.

Ostatný raz som ti
vody napiť dal; —
pil si ju tak dlho, akoby
si jej prv dosť nemal:
Už ti ju, Psíček môj,
nikdy viac nepodám...

Keď si mi v rukách
naposledy dodýchal,
do hrobčeku som ti tvoju
misku s jedlom dal:
Aby si, Psíček môj,
v psom nebíčku jesť čo mal. —

Na krk som ti tvoj
najkrajší obojok previazal:
Aby si, Psíček môj,
večnú pamiatku na mňa mal.

Na oblohe malá hviezdička svieti,
jej svetielko sa na tíško mihoce;
do mysle mi to drobné svetielko
vnáša nádherné chvíle — s tebou,
chlpáčik môj najmilší, prežité.

Som šťastný, že si tu bol, Psíček môj!