...zmohol ma akýsi divný sen:
tvár pohládza mi biela víla;
jemne sa dotýka mojich rúk, –
závojom svojim mi počarila: –
malý chlapček na dvore šantí,
maminka si ho s láskou objíma;
chlapča zakrátko vyrástlo v muža: –
náhle púť končí a večnosť začína...
Neplačte za mnou, drahí moji,
mňa už nič nebolí,
aj bezo mňa slniečko
zajtra nad vami vychodí. –
premnoho ráz vám vychodí,
a ešte premnoho ráz zájde;
jedného dňa si zas
duša dušu nájde.
Jožkovi Gajarskému, trom zblúdilým sokolíkom a všetkým, ktorým dedinské zvony priskoro bili.
