Za dedinou

Za dedinou, na malej lúčke medzi stromami,
tancovali dievky, sťaby boli vílami;
tancovali mládenci, skákali cez vatry —
skákali vysoko, ako sa im patrí.

Hádzali sekerky — do tej suchej vŕby,
čo sa tam — pri Gidre, ako grmel hrbí.
Spievali s dievkami, točili sa v kole,
s gajdošom ich počuť temer ku Homole: —

„Ej, Janko — Vajanko, zobúdzaj nás ránko! —
opatríme koníka, nachystáme ohníka;
pretancujeme dokola celú noc:
ktože holubičkám príde ráno na pomoc?“

S rukou nahor zvŕtajú sa spolu;
zapletané vlasy mihajú sa hore-dolu:
Duní zem, duní — duní pod nohami v tanci! —
krajom hája jašia sa najmenší šarvanci.

Na východe — na kopci — urastlí šuhajci:
v ohni valia kolesá — osvetľujú nebesá;
šuštiac letia zo svahu, do ďaleka svietia,
fŕkajú z nich iskierky, s Ronavou sa miesia.

Radujú sa mladí, radujú sa starkí,
že sú vody po dedine stále plné jarky:
aj tí mladí, aj tí starší, sú tu vode radi;
stavajú a vartujú na nej vodné hrady.

Vystavali vedno z dreva pevné mosty;
z Bratislavy do Nitry chodí vozov dosti.
Mesiac je už vysoko, hviezd je plné nebo:
môže každý banovať, kto tam vtedy nebol!